Zuzana Rajzáková
Nahá Anna Kurnikovova sa asi nekoná
ale fotografie sú tiež amatérske...
som extrovertný introvert Zoznam autorových rubrík: výlety, No ty si čistý talian, čo sa mi prihodilo, nie každý deň je nedeľa, Nezaradené, názor nie je dobrý alebo zlý, Súkromné, každý deň budú vraj Vianoce, citové výlevy
Máš viac ako 50 kíl? Máš viac ako 18 rokov? Neprekonal/a si v detstve žiadnu infekčnú chorobu?
„Do piatej musíme byť doma, lebo prídu odpočítavať plyn.“ – mamka nastolila všeobecný kompromis návratu z cesty po cintorínoch. Bolo štvrť na dvanásť, čiže s odchodom sme meškali asi takú skromú hodinku, možno dve. Sediac v aute a počúvajúc dopravné správy (pozdravujem Janku), položili sme si základnú otázku: „Sviečky máme?“
Ako som si mohla a môžem stále myslieť, že priechod je naozaj pre chodcov?
Začalo to cez prestávku pri káve. S mojimi najdrahšími spolužiakmi sme rozoberali rozličné veci a reč pritom padla na otázku piatkového popoludnia a činností s ním spojených. Práca, škola, zábava. Tak som vytočila telefónne číslo dlho nevytočené...
Ľudia, ktorým neprekáža ich vzhľad, ktorým je jedno, ako vyzerajú ostatní. Nepotrebujú make-up ani šminky, ani drahé šaty, ani drahé šperky,ani luxusné autá. Nevadí im, že sú malí alebo veľkí, nedržia drastické diéty, nesťažujú sa, že sú príliš chudí... Stačí im málo. Láska. Alebo je to veľa?
Keď je človek osobným asistentom, neubráni sa pohľadom. Súcitným, milým, láskavým, usmievavým, zhrozeným, smutným, nazlosteným, nechápavým... Keď je človek osobným asistentom, neubráni sa správaniu. Milému, vľúdnemu, láskavému, odmeranému, ľahostajnému, sebeckému, ... Dá sa na to zvyknúť. No napriek tomu sú chvíle, ktoré ma ešte dokážu prekvapiť.
Vbehla som do obchodu. Netrpezlivo som sa predierala radom ešte netrpezlivejších zákazníkov, ktorí čakali kedy už konečne zaplatia za nákup. A nervózneli. Najprv som si ju ani nevšimla. Útle žieňa bezradne postávajúce pri regáli. Trochu zmätene na mňa pozrela a elegantne si odhrnula vlasy z tváre. Potom sa pristavila pri staršej žene a čosi jej pomaly vysvetľovala. Žena na ňu neveriacky pozerala, no súhlasne prikyvovala.
Blúdila ulicami plne ponorená do myšlienok. Opäť bola mimo reality, kdesi v svojom paralelnom svete. Vo svete, ktorý si ľudia prajú keď majú sviatok (šťastie, zdravie, láska...a hlavne veľa). Blúdila ulicami a v podstate vedela kam kráča. Do inej paralelnej dimenzie – do ústavu. Z paralely do paralely.
564,98 8723,8 378,9........čísla..... ....a tabuľky... a vzorce... Vyberte si kalkulačky a poďme rýchlo, lebo neviem ako to stihneme.
Vstala som do sivého nevľúdneho upršaného rána...no jednoducho človek by ani psa nevyhnal (a ako som tak hľadela na toho nášho...ani ten sa veľmi nemal k bežnému rannému otravovaniu, že chce ísť von). Napriek okolnostiam a silnému nutkaniu spať som sa premohla. Ranná káva, kúpeľňa, správy, obliecť sa a ísť. Ešte aj v zastávke autobusu čakalo menej ľudí ako obvykle.
Poznáte? Chat, rôzne fóra, diskusie, maily, semestrálne práce, seminárky, či iné formy nonverbálnej digitálnej komunikácie, ktoré mi každodenne zľahčujú život (alebo nie?). Snaha úsporne sa vyjadriť a šetriť čas začína prvým ťukom do klávesnice. A prsty bežia a oko nevníma a tak sa stane, že sa občas popletú písmenká, čo dáva živnú pôdu pre úsmevné situácie...
Čím ďalej, tým viac nadobúdam pocit, že ľudia medzi sebou málo komunikujú. Nechcem tým povedať, že sa málo rozprávajú. Zdá sa mi, že chýba podstatná zložka komunikácie a tou je počúvanie. Mať ten upokojujúci pocit, že ľuďom na nich stále záleží, že nie sú sami a že sú pochopení. Ak tento pocit nemajú, hľadajú. Inak si to neviem vysvetliť.
Dnes ráno som na vlastnej tvári pocítila, čo prežívajú ľudia vyskytujúci sa 20 metrov od vrtuľníka, ktorý sa rozhodne v januári pristáť na najbližšej lúke.