Nápadom som bola nadšená ihneď.lebo veď ja som vždy za každú srandu /až je to niekedy na škodu/...Taký žúr, to si nemôžem nechať ujsť predsa! Veď som na takomešte nebola. A k tomu frajerské Martinov návleky a čelovka jehobrata...moja verná kamarátka počas celej silvestrovskej noci.
Reku, že bude veľká zábava, poobedesa zložím do horizontály a dám sa do režimu stand-by. Snaha končí Jankiným telefonátom:„Nikam nechoď, ocko po nás príde.“
Zhrozený pohľad môjhobrata...uisťujem ho, že večer nebudem počúvať dôvernérozhovory jeho kamarátov a priateliek a prezrádzam tajomstvo:
„Vieš, mamke tonehovor, lebo sa bude báť, ale my nejdeme na Maťovu chatu doZlatej Idky, ale na Kojšovku...ako na výlet.“
Základné ustanovenia:
Trasa:
Zlatá Idka – Kojšovka (krásnavydupaná iba miestami klzká asfaltka)
Kojšovka – Chata Lajoška (lesom)
Chata Lajoška – Chata Jahodná(lesíkom kopčúrikom)
Chata Jahodná – Bankov (lesom sostresom a nepríjemným pocitom)
Dĺžka:
31 km (uf...dosť, nie? Aj môj bedrovýkĺb sa v polovici cesty ozval, že stačilo by už)
cca 8,5 hodiny s prestávkami načakanie na koniec roka, prípitok, jedlo, pitie, močenie,zohrievanie sa v chate a rozmýšľanie kadiaľ ďalej. Okrem tohotreba brať do úvahy zimu, tmu a sneh...a nás dve s Janou (slabéúbohé dievčatká).
Prevýšenie:
768 mnm hore – 987 mnm dolu
Počasie:
Jasno a mrazivo. A vôbec to nebolo také strašné...
Pôvodný náčrt plánu 1:
20.00 autobusom do Zlatej Idky, veeeľmipomaly vyjsť hore na Kojšovku, zísť cez Perlovú dolinu doGelnice a stihnúť autobus o 3.40 domov.
Pôvodný náčrt plánu 2:
20.00 autobusom do Zlatej Idky, v ňomstretnúť KRTKO (klub rodinnej turistiky Košice), s KRTKO – mostať hodinu v Reke, v krčme, potom veeeeľmi pomaly vyjsť naKojšovku, zísť na Lajošku, prehovoriť chatára, aby násusalašil na moment a ísť na autobus do Klatova o 6.00.
Dej:
Napriek tomu, že Jankin ocko súhlasils tým, že si po mňa prídu až ku dverám, Pali na mňa hneď takýpohľad hodil, že som sa radšej spýtala, či sa nemôžemnasáčkovať ja ku nim. Našťastie som tam ako doma a preto prvé, čo som spravila, keďsom vstúpila do toho teplúškeho bytu bolo, že som zo seba zhodilaminimálne všetkých 5 z 9 vrstiev, čo som na sebe mala. Nedá sateda povedať, že by som nebola pripravená na zimu. Dokonca som zdomu dotiahla kvalitnú gazdovskú liehovinu s hruškovou príchuťou,ktorú sme nezodpovedne rozlievali po umývadle, kým sme naplniliploskačky, ktoré nám Jankin ocko hrdo zapožičal.
Janka šte preventívne zasvietila do okienodparkovaných áut tváriac sa, že skúša svetelný dopad čelovky.Ale každý kto ju pozná vie, že určite zasa hľadala autorádiá.Moja diódka na kľúčoch sa tiež nedala zahanbiť.
Nakoniec sme aj tak skončili pristarom dobrom ohováraní chlapov.
No, ale k veci. Ďalej udalostinasledovali asi takto:
21.00
Po tom, ako sme sa skoro presvedčili,že sa nám nikam nechce ísť, prichádza Martin. Obliekam sa,obúvam sa, vyzúvam sa, dávam si návleky, obúvam sa a medzitýmsa zohrejem na neúnosnú teplotu, ktorú doplnila Jankina hypersuper úžasná čiapka. Keď sa dostávame ku parkovisku, teplotasa stráca a už sa ani Martinovi nikam nechce. Vonku je príjemných-8 °C.
21.50
Hmlou a zákrutami, dostávame sa naparkovisko za Zlatou Idkou. Jankin ocko nás opúšťa v jeho krásnomnovom a pohodlnom aute. Ešte stále nie je dostatočná zima na to,aby som nebola schopná vytasiť foťák a preto fotím všetko čosa dá, čo je vzhľadom na okolitú tmu a faktu, že Martin s Jankousa už hrali na pouličné osvetlenie, bieda.
Zima nás sklamala. Pripravili sme sana ňu ako sme mohli a zjavne sme vyhrali.
22.00
Chytáme tempo.
Chytáme dych. Jana sa vybrala hrajúcsa na to, že nevládze dopredu a ignorovala moje požiadavky naspomalenie. Jedinou šancou si oddýchnuť bolo, keď nás Martinovúžasný pozorovací talent prinútil pozrieť sa aj inam ako dosvetla čeloviek pod nohami. Vtedy sme zbadali tú najúžasnejšiuhviezdnu oblohu. Ozaj, že aj v planetáriu sa za tú svoju môžuhanbiť. Okolie bolo romanticky zasnežené, sem-tam sa stalo, že sabeťár sneh zošmykol zo stromu a ja som inštinktívne skočila zaJanku, nech ju to zožerie prvú.
23.00
Teplé oranžové svetlo, ktoré smezazreli nepatrilo ani náhodou mimozemšťanom, ktorí mali ukázaťna Nový rok svoju tvár svetu. Bola to len Erika. Tupo tam stála,ani nás čajom neponúkla, len sme zaliezli do prístrešku spokazeným teplomerom a konštatovali, že reku máme čo robiť, abysme využili tú dobrú hodinu, čo máme náskok pred vstupom doeurozóny.
23.27
Zočíme podozrivé svetlá kráčajúcesmerom ku stanici. S nádejou dúfame, že to bude aspoňmimozemšťan, keď už nie čelovka. Naše kroky smerujú kustanici. Vietor sa zdvíha a fúka najmä do môjho rukávu. Martinmi hrdinsky ponúkne rukavice, ktoré mi potom s Jankou hrdinskynavliekajú na ruky. Tuhne.
23.56
Prichádzame k parciálnemu cieľuvečera. Na kopci duje. Zliezame preto trochu nižšie, kde sa zmimozemského svetla sa vykľuli KRTKO–ve čelovky a zábavapokračovala v plnom prúde.
23.58
Spamätáme sa, že o chvíľu jezajtra a utekáme s vetrom o preteky na kopec. Vietor vyhral.
10 … 9 … 8 … 7 … 6 … 5 … 4… 3 … 2 … 1 … ŠŤASTNÝ NOVÝ ROK!!!
0.00
Pozorujeme okolitý svet. Napriekhypotéze o tme a nízkej oblačnosti, urbanizácia a modernácivilizácia nezaprie elektrifikáciu v mestách a obciach. Tiesvietili oblak, neoblak a volali mimozemšťanov aby prišli.Mimozemšťania na nich kadili (pre vysvetlenie: Janka mi pred párdňami povedala, že na nový rok majú byť pozorovateľné vesmírnelode...neviem, kto jej toto povedal, ale dalo sa to celkom peknevyužiť na strašenie Martina).
O polnoci sa veci pohli. Okolie sazačalo blýskať ako pri partizánskom odboji. A nad nami voľnesvietili hviezdy. Novoročný prípitok sa po Martinovom a následneJankinom konštatovaní o kvalite zmrazeného alkoholu v ploskačke,ku mne bohužiaľ nedostal.
Niečo po polnoci
Vzhľadom na nepriazeň vetra a fakt,že Maťo nevedel určiť presnú teplotu, ktorá by tú nepriazeňzohľadňovala, zliezli sme opäť pod kopec. Pokus o resuscitáciuzapaľovača vyústil do ponúknutého vreckového plameňometu ateda sme aj my tradične rozprskli prskavky a tešili sa, že námešte neprimrzli k ruke.
Čo teraz?
Usúdili sme, že samým trom sa námpo lese veľmi ísť nechce, keď sme už stretli plánovanúorganizovanú skupinu. (Plánované slávnostné schovávanie CDnosiča pod sneh pri prameni sa teda neuskutočnilo...). Pridali smesa teda ku KRTKOm a nasledovali ich kroky, ktoré smerovali dočajovne.
Čajovňa bola zatvorená. Obsahovalavšak exteriérové posedenie, ktoré sme využili okrem iného nabližšie sa zoznámenie s okolím a obloženými chlebíkmi odJankinej mamky. (nabudúce robím desiatu ja ;))
0.56
Odchádzame z čajovne celkom slušneupraveným svahom dolu na Golgotu.
Cca 1.00
V snahe ísť na konci skupiny, ktorámočila na každom kroku, dostali sme sa na jej čelo a začali smemať výrazný náskok.
1.54
Dostávame sa do krízovej oblasti.Hubertus, hustá mrznúca hmla, nevľúdny les plný stromovýchstien únava a ostrý mráz, ktorý dosiahol číslo vyššie ako 20.Jediné, čo nás ako tak chránilo bol rozhovor, dobrá nálada apocit tepla u chatára na Lajoške.
3.00
Prichádzame na Lajošku. Martinovteplomer sa zbláznil. Lajoškin ukazuje -13. Dnu je ale teplo. Ujo chatár si myslel, že bude vtipný, keď nám oznámil, že má súkromnú akciu a dnu nemôžeme. Aj sme ho šokovali, keď sme mu povedali, že OK, nemusíme. Nás prichílil ako kuriatka pod UV lampu. Prekvapivo rýchlo nás dobieha KRTKO a objednáva si fazuľovú polievku. Nechceme sa zohriať a uspať, preto iba skromne zjeme chlebík azneužijeme WC.
Cca 3.20
Odchádzame z Lajošky. Cesta známa užskoro naspamäť spočítaním troch kopcov zbehla celkom rýchlo apred nami sa zjavilo silné svetlo.
4.11
Ďalšie sklamanie. Zo silného svetlasa vykľul zasnežovaný svah na Jahodnej. Dostala som sa teda doprvého priameho kontaktu so snežným delom v akcii. Zísť nadol kuchate po tej správnej ceste už nebol až taký veľký problém.Problém bolo, čo ďalej.
4.25
Zisťujeme, že SAD o 4.30 asi určitenestihneme. Sedíme na zastávke a konštatujeme, že sa nedá ničrobiť ako vstúpiť do lesa, ktorý nemám rada.
Sneh nám vŕzga pod topánkami. Všadeje mŕtve ticho (rušené len hudbou z rumunskej oslavy novéhoroka), padá hustá mrznúca hmla a postupne mrzne stále viac. Zrazusa na čerstvo zasneženom chodníku objavujú záhadné stopy.Vyzerajú byť celkom čerstvé. O chvíľu sa k stopám pridávajúaj stopy nie ľudské! (asi nejaký pes). Behá mi mráz po chrbte.
Janke tiež. janka vlastne mrzne celá. Motivačné heslo: "Už len hodinu" ma povzbudilo k demotivácii a počítala som krokysnažiac sa nadviazať rozhovor, na ktorý si už vôbec nepamätám(okrem toho, ako Maťa zrazilo auto...to bolo celkom zaujímavé).Únava prichádza. Zívam...zaspávam, keď vtom! SVETLO!!!
6.13
Sme v Košiciach. Na Bankove ani živejnohy. Obavy, či 29 príde, nepríde, chodí, nechodí sa naplnili.29 nechodí. Ale zato nám DPMK poslalo úplne mladú, peknú ahlavne nažhavenú 14tku. (By ma tak zaujímalo ešte, že prečo keďvodič autobusu o pol siedmej ráno vidí zmrznutých ľudí pozjavne dlhej ceste na zastávke, neotvorí dvere a nepozve ich dnu dovyhriateho autobusu...ešteže tá doprava domov bola zadarmo.)
7.00
Podarilo sa mi prísť domov do nášhotakticky výborne postaveného domu, ktorý neobsahuje výťah.Bráško rozlepil oči a vysvetlil mi, že som mala prísť neskôr.Ignorácia nedala na seba dlho čakať a utiahla som sa do inej izby.
Ale poriadne okno som mala na druhýdeň, aj dobitá som bola riadne...sme museli dobre vyvádzať natoho Silvestra...dobrý žúr
